Tomáš Maštalír: Nespokojnosť ma sprevádza ako dobrý priateľ

dátum pridania: 27.03.12-10:49

Hoci je hercom SND, od začiatku februára sa pravidelne vyskytuje v Nitre. Dôvodom je príprava inscenácie Pýcha a predsudok, do ktorej ho nitrianske divadlo obsadilo. Práve o tejto práci, ale aj o inom, sme sa boli porozprávať.

 

V inscenácii Pýcha a predsudok, ktorá má premiéru 30. marca, hráte hlavnú postavu Pána Darcyho. Prečo si myslíte, že si vás tvorcovia vybrali? Je vám táto postava niečím blízka?
To, prečo si ma vybrali, nie je otázka na mňa, ale na samotných tvorcov. Prvý ma oslovil prof. Vajdička, s ktorým máme za sebou už veľa spoluprác, je to vzácny človek a vždy využijem príležitosť s ním spolupracovať. Takisto ma oslovil pán riaditeľ Greššo, a keďže prácu šlo zladiť aj s mojím domovským divadlom, kývli sme si. Pokladal som to za zaujímavú príležitosť a teraz, tesne pred premiérou, vôbec neľutujem, že som sa tak rozhodol.
 

Do akej miery je práca v nitrianskom divadle odlišná od tej v SND?
Nie som posadnutý hľadaním odlišností. Myslím si, že všade ide o to isté, a teda aby sa výsledná inscenácia páčila divákom a aby bola úspešná. Na druhej strane je, samozrejme, všetko odlišné, pretože robím v inom divadle, v inom súbore, ale tieto rozdiely nie sú žiadnou prekážkou.
 

Dielo Pýcha a predsudok sa dá pokladať za kultové. Prečo sa oplatí vidieť ho na doskách divadla?
Pre to, pre čo sa oplatí vidieť každé predstavenie. Je to divadlo, určitý príbeh na javisku. Ústrednou témou je láska, ako je to aj v prípade mnohých iných hier. Ide o starú známu tému, ale inú spracovaním a zasadenú do doby, v ktorej spoločenské pravidlá diktovali spôsob správania a spoločenskú etiketu. Veľmi sympatické je mi to, že vtedy v neporovnateľne väčšej miere ako dnes, existovala úcta, slušnosť, rešpekt... Práve to nám v dnešnej dobe tak veľmi chýba. Ako plynie život v určitej spoločnosti, v rôznych časoch sa odohrávajú paralelné príbehy. Tu je príbeh hľadania si cesty k sebe medzi Elizabeth Bennet a pánom Darcym. Mne sa téma páči a nejde ani o prvoplánový, romantický, presladený spôsob rozprávania príbehu lásky, ale je sympaticky rafinovaný.
 

Ako vyzerá vo vašom prípade proces pri tvorbe postavy?
Dá sa povedať, že žiadna metóda, ktorá by zaručovala, aby človek našiel a uchopil postavu, neexistuje, každá postava ku mne prichádza inak. Niekedy ju vidím hneď na začiatku, potom sa stratí a človek ju niekedy hľadá až do premiéry. Nemám však všeobecne platný systém, ako to dotiahnuť do úspešného konca. Dôležité je pracovať, pretože samé to nejde.
 

Stalo sa vám už niekedy, že ste svoju postavu stretli až na premiére alebo vôbec?
Na premiére nie, ale tesne pred ňou. Celý proces skúšania trvá dva mesiace práve preto, aby sme to všetko našli, vytvorili. Niekedy to príde skôr, niekedy neskôr. Pre mňa je veľkým rozžiarením až osvietením, keď je už inscenácia naskúšaná a prídu generálky, kedy sa zrazu zjaví dekorácia, scéna a oblečieme sa do kostýmov.
 

Vaším domovským divadlom je SND, v ktorom nedávno prebehla voľba generálneho riaditeľa. Bola však neúspešná a dočasným riaditeľom zostal Milan Vajdička. Ako by mal podľa vás vyzerať riaditeľ SND?
Myslím, že by to mal byť človek schopný viesť ten kolos. Niekto, kto už niečo podobné zažil a robil a takých ľudí je na Slovensku málo. Pripúšťam aj možnosť, že by taký niekto mohol prísť aj zo zahraničia. SND je obrovská inštitúcia a práce pre generálneho riaditeľa je tam mnoho. Málokto, kto nerobil ešte v takomto divadle, vie, čo ho čaká. Mala by to byť teda v prvom rade osobnosť z umeleckého oboru, nie nominant akejkoľvek protežovanej skupiny, akejkoľvek politickej strany či vlády.
 

Viete si pod tým predstaviť niekoho konkrétneho? Komisia sa vraj dokonca zamyslela, či vhodný kandidát vôbec na Slovensku existuje.
Taká inštitúcii ako SND je na Slovensku len jedna, preto je naozaj ťažké nájsť človeka, ktorý má s niečím podobným skúsenosť. Nie je to divadlo s jednou divadelnou sálou, ale máme štyri javiská, SND zlučuje niekoľko súborov, je tam orchester, operný, baletný aj činoherný súbor. Na každom javisku sa každý večer hrá a nie je jednoduché to všetko zladiť. Na vrchole tej pyramídy musí byť niekto, kto dokáže bez osobných kritérií poveriť ľudí vedením súborov, ktorí budú naďalej viesť tieto súbory určitým smerom. Mala by to byť silná umelecká osobnosť alebo aspoň niekto, kto divadlo pozná a má názor, ako by malo vnútorne fungovať.
 

Niekedy sa v médiách ozývajú hlasy, že na pracovisku SND sú veľmi zlé vzťahy. Je to pravda?
Neviem, kto to tvrdí, ale každý má nárok na svoj názor. Nemyslím si, že by to bolo v divadle neznesiteľné, že by sme sa chceli navzájom vraždiť. Všade, kde je pohromade veľa ľudí, ktorí spolu musia dennodenne pracovať a  robiť kompromisy, môžu nastať určité turbulencie alebo tlak, ale ako vidieť, divadlo stále stojí a funguje. Každý môže mať svoj názor, ale nestačí len kritizovať a pľuť, dôležité je, čo spravíme a aký je náš vklad a prínos. V každej veľkej inštitúcii občas zahrmí a potom zase vyjde slnko. Dôležité nie je len, aby divadlo fungovalo zvnútra, ale aby malo aj podporu zvonku, aby si hlavne nové ministerstvo kultúry uvedomilo pozíciu SND v štáte. Každý štát má národné divadlo ako inštitúciu prvej scény a je dôležité, aby si aj ten náš uvedomil, že divadlo treba posúvať dopredu.
 

Veľa ste účinkovali aj v televíznych seriáloch, no momentálne vás na obrazovke nevidieť, prečo?
O týždeň začíname natáčať druhú sériu Dr. Ludskeho, rovnako sa natáča aj ďalšia séria sitkomu Hoď svišťom. Na Ludskeho sa teším, bol to projekt, za ktorým si stojím a verím, že aj jeho séria bude rovnako vydarená, ak nie ešte lepšia. Osobne urobím všetko pre to, aby to tak bolo.
 

Prečo sú podľa vás seriály z medicínskeho prostredia stále také populárne?
Nemyslím si, že každý úspešný seriál je z medicínskeho prostredia, samozrejme je to vďačná téma. Navyše, ak sa prelieva aj s osobnými záležitosťami hlavných hrdinov a určitou kriminálnou témou, funguje to a nielen u nás.
 

Účinkovali ste aj v absolventskom filme Leto, študentky réžie Marty Ferencovej, za ktorý ste v roku 2009 dostali ocenenie IGRIC.
Táto spolupráca sa mi veľmi páčila, hoci v období natáčania som toho mal strašne veľa, spával som veľmi málo. Hlavne som sa stretol s ľuďmi, ktorých mám rád a s ktorými si rozumieme a mal som šancu spolupracovať s pani Ivanou Chýlkovou, ktorá tam hrala. Všetko hovorilo v prospech tohto projektu a veľa mi to dalo. Bodaj by takých skúseností bolo viac.
 

Vidíte sa v budúcnosti ešte v nejakom filme?
Mám veľmi rád prácu s kamerou a ak bude príležitosť, tak ju využijem. Mám rád svoju prácu, či už je to práca v divadle, pred kamerou, v dabingu alebo rozhlase, vždy je to iný druh hereckej práce, ktorá ma stále baví.
 

Hercom ste chceli byť odmalička, takže hraním si vlastne plníte detský sen. Viete si však predstaviť, že budete robiť aj niečo iné?
Samozrejme, že môže prísť situácia, kedy budem nútený robiť niečo iné, ale zatiaľ si to predstaviť neviem a ani nad tým nepremýšľam.
 

Takže ste spokojný?
Nespokojnosť ma sprevádza celý môj život ako dobrý priateľ, najmä v tom zmysle, že vždy sa dajú veci robiť lepšie. Taký druh nespokojnosti, ktorý mi bráni priznať, že som niečo urobil, dosiahol a môžem si ľahnúť na chrbát, dať ruky za hlavu a prestať na sebe pracovať a zlepšovať sa.
 

Eva Ježovičová
 

---

Media galéria